4. 5. 2014

trochu jednoduchosti

Nežijem tak ako chcem. Žijem len pre povinnosti, ktoré robiť musím. Prečo sa mám učiť ťažké chemické vzorce a v živote ich nikdy nikde nepoužiť? Prečo mám byť milá k nesympatickým a (srdcom) zlým ľuďom? Prečo žiť komplikovane a tak rýchlo?
Ľudia očakávajú. A všetko neočakávané je divné a poburujúce. Farebné ponožky keď sa nosia čierne? Rozšírené rifle keď sa nosia zúžené? Jednotka z fyziky, keď má každý trojku? Hrubé obočie, nalakované nechty v škole, čierna podprsenka pod bielym tričkom, etc. Kto stanovuje čo je moderné a čo je nemoderné? Čo máme robiť a čo nie?

Cez víkend som zaspávala v najpohodlnejšej posteli, ktorá voňala vyprato a čisto. Zaspávala som pri žiariacom mesiaci spopod ťažkého závesu na okne a žila som pre okamih. Jemne som prešla rukou po prikrývke a nadýchla sa. Nostalgická vôňa. Trochu chladného starého domu z hrubými múrmi, kvetinová vôňa vankúšov a približujúce sa leto. Bola som v plytkej hladine spánku a šiel vlak. Opakujúci sa zvuk narážania vozňov o koľaje ma posunul do hlbokej hladiny.

Zobudila som sa na kostolné zvony. Obula som si botasky a kvietkovaná nočná košeľa mi bola dlhá po zem.
Ladne som si ju držala a vybehla do záhrady.
Sadla som si do trávy presušenej slnkom od rosy. A uvedomovala som si zmysel. Zatvorila oči a zoborila ruky do trávy, ktorou som sa jemne prehrabávala. Obloha bola krásne čistá a s vlasmi sa mi nežne hral vietor. Vyčaroval mi úsmev na tvári. A v ten moment bolo všetko jednoduché a zreteľne jasné.

3 komentáre :